Manažérka Veronika

Manažérka Veronika
Nika sa postará, aby vašu reklamu na našich portáloch videlo na stá tisíce čitateľov z celého sveta...

15 apríla 2010

život je pes

video Femku sme oslobodili reťaze. Máme nádej, že nebude preskakovať ohradu do susedov a naháňať sliepky...

Pýtate sa na... Druh svíň Mangalica / Mangulica.

Sústavne a to už vyše mesiaca, niekto si vyhľadáva informácie o mangalici, druhu svíň, avšak dostáva sa len na etymologickú časť, kde máme to slovo, názov vysvetlený. Možno by všetko zostalo len na tom, ale posledne návštevníci hľadajú informácie aj o „labužníckej“ bravčovine, o ohrozených, ba aj zaniknutých plemenách svíň a pod.

V et. slovníku v časti „M“ máme vstup „Mangulica“: V slovenskom jazyku nadobudlo význam rasy svine, ošípanej, ktorá sa pestovala kvôli masti a hlavne kvôli mäkšiemu, masťou poprerastanému mäsu. Prevzaté je, či prvý element je z ger. jazyka, kde v staroger. mangh, manhgjan = miešať, pomiešať, vymiešať. V ang. je zachované ako mongrel = bastard, kríženec, nečistokrvný, miešanec... nečistej krvi. Staršia podoba písania bola m(o)ngrel(l).

Na internete, v srbských vstupoch (niekde ovplyvnili aj iných), nájdeme, že toto slovo skoval Vuk Stefanović – Karadžić a že vraj keď toto robil, na mysli mal charakter tejto svine, ako mastnotu, tak aj jej dlhú vlnistú škutinu, čiže význam je vraj veľmi mastná sviňa. Čiastočná pravda, ale len v tom, že na pôvodne germ. mangh, priložila sa slovanská prípona -(l)ica a (ako máme pri slove jalovica a pod.) dostala sa mang(h)a(u)lica, čo sa v srbch. ustálilo na mangulica. V nem. sa ustaľuje na Mangaliza, Mangalitza, Wollschwein v maď. Mangalica, rum. Mangalita atď.

Z historiátu tejto ošípanej vidíme, že naozaj má poriadne vymiešanú krv, gény.

V XIX. st. zo Srbska sa vyvážal najmä rozličný dobytok, kone a aj svine. Vývoz smeroval hlavne do Rakúska, priamejšie do Uhorska a v historických materiáloch nájdeme, že „knjaz“ (knieža) Miloš uhorskému nadvojvodovi daroval aj zopár svíň druhu „šumadija“. Tieto, na majetku určitého Kis Jenő začali krížiť s domácim druhom bakonyi (asi druh, ktorý Chorvati poznajú ako bagun) a szalontai, ku čomu neskoršie pridávajú aj gény domáceho druhu alföldi, chorvátskej šiška a syrmien (asi sriemska) a vzniká nový druh, rýchlo rastúci hybrid mangalica, ktorý výborne zodpovedal klimatickým podmienkam Uhorska. Mal hustú škutinu, takže bol odolný na tuhé zimy, na stravu nebol náročný a hlavne dodával vynikajúcu masť a mäso. Rýchlo sa rozšíril po celom súčasnom Maďarsku, po súčasnej Vojvodine, Chorvátsku, Rumunsku, Slovensku, Česku, Rakúsku, ba prenikol aj do Nemecka a Švajčiarska a v súčasnosti preniká aj do Británie, Spojených štátov, ba aj Austrálie... Prečo? Príčin je viacej. V prvom rade, toto je na choroby veľmi odolný druh, mäso má vynikajúcej kvality a hodí sa na výrobu šťavnatých klobás, výbornej šunky... a ako „mramorové“, podáva sa v špičkových reštauráciách a najmä, že už či mäso, alebo aj sama masť pomáha na tvorenie „pozitívneho“ cholesterolu v krvi a obsah „zlého“ cholesterolu v mäse je až o 75% nižší, ako pri iných druhoch.

Zaujímavá historka. Krajan, Petrovčan, išiel do starého kraja a tu mal miernejšiu srdcovú porážku. Vychrámal sa. Pri prehliadke lekár mu povedal, že to mu zapríčinil cholesterol a hneď aj poznamenal: „Aký olej používate? Všakže ten procesovaný, fabrický... To je nezdravý. Už aj prejdite na svinskú masť a hľadajte si ju z mangalice.“ (Zaujímavý postreh lekára a jeho rada.)

Súčasné komerčné druhy svíň majú veľmi suché mäso a ľuďom, hlavne labužníkom to zunovalo. Vypadá, ako keby si žuval plastiku, nuž aj konzumácia bravčoviny neustále klesá a pravda, výrobcovia hľadajú nové cesty do peňaženiek spotrebiteľov. Mangalica a Ibérska čierna, ako aj Alentejana (španielske druhy – údajne tam ich priviezli ešte starí Feníčania), či aj novšie druhy, ako Berkshire a Schwäbish – Hällische sa znovu objavujú a začínajú sa chovať už či ako „čistokrvné“, alebo sa ich kríži s komerčnými druhmi, aby sa dosiahla chuť mäsa, „mramorovosť“ a zníženie cholesterolu. Tiež je tu aj neustály dopyt labužníkov po prasiatkach mangalíc, lebo vraj na ražeň sa nič tak nehodí, ako prasiatko tohto druhu.

clip_image001

Mangalica „plavá“, srbská.

Mangalica bola aj u nás kráľovnou sedliackeho chlieva a to až do 1950. roku. V tom čase začali ju z chlieva vytískať druhy, ako Berkshire a Pfeifer („fajferky“), ale nezadlho prichádzajú aj „najlonky“ (Yorkshire), takže napr. kým v samom Maďarsku v roku 1943 mali až 30 tisíc prasníc, v 80-tých rokoch sa ich počet drastický znížil, až hrozilo zaniknutie druhu. V súčasnosti majú niečo vyše 4500 čistokrvných prasníc a počet, ďakujúc „znovuobjaveniu“, neustále rastie.

V Srbsku tiež počet prasníc (čistokrvných), klesol na bod „ohrozeného“ druhu a v 2005. roku bolo tam zaregistrovaných len 107 prasníc a 16 kancov. Po chlievoch a dvoroch menších výrobcov, sedliakov zase behá na tisíce mangalíc, lenže tieto už nie sú čistokrvné.

V 2006. roku, Británia si cestou Rakúska priviezla základné stádo, v počte 17 príplodných mangalíc. Podobne, ale už len v 2007. jedna americká spoločnosť si tiež, z Rakúska priviezla nejaké menšie základné stádo. Koľko viem, v roku 2009. plánovalo sa s importom zopár kusov aj do Austrálie.

V oblasti strednej Európy, v domove mangalíc, rozoznávame až niekoľko poddruhov, ako jasná (plavá), čierna, červenkavá, ba aj kučeravá a „zalizovaná“.

clip_image003

Prasačka, prasnica mangalice, čierny poddruh, vypestovaná v kláštore františkánov v Kadani (Česká republika).

Naši gazdovia dobre vedeli, že toto je druh svíň, ktorý potrebuje aj voľný priestor, chce sa „vybehať“, pásť v prírode, váľať sa v blate... a keď sa ju ešte dochová aj v chlieve, rýchlo priberá na váhe a preto svojho času v každej osade mali aj sviniarov, kanásov.

Obyčajne sa ich zakáľalo už jednoročné a vtedy dosahovali váhu okolo 150, až 200 kg. Ak sa ich držalo aj dlhšie, mohli dosiahnuť váhu aj vyše 300 kg. ale tu už nebolo aj proporcionálne viacej mäsa. Priberala len sadlo, bola len mastnejšia. Bohatosť masti naším predkom ani toľko nevadila. Veď masť potrebovala každá rodina a slaninka bola jedlom každodenným. Hlavne jedlom sedliakov. Na nej sa dalo pracovať v poli. Človek mal silu, energiu.

clip_image005

Prasiatka mangalice sa podobajú divým. Sú pruhované. U tých čo sú jasné, bieleho poddruhu, pruhy sa tratia už po 10. dňoch, kým u iných poddruhov, len po 3 – 4 týždňoch.

Ak sa mangalica pasie v prírode, tam kde má možnosť spáriť sa aj s divým veprom, nevadí. Takéto potomstvo sa stane ešte odolnejšie na choroby a hlavne svalnatejšie, čiže mäsitejšie.

Viacej informácií získate na webe. Tu si vyhľadajte:

Mangulica – zaboravljeno blago Srbije (srbochorvátsky jazyk);

http:// woolypigs.com/-breeds.html (angličtina);

www.agroservice.hu/mangainfo (angličtina) atď.

* V texte spomíname určitý (pomerne malý) počet príplodnych svíň, čo ale neznamená, že v súčasnosti si mangalicu nezoženiete. Ich počet je vyšší, a na trhu bežne dostať hlavne už len „polutované“, čiže mangalice „nečisté“. Mnohí gazdovia ich križovali s inými druhmi, ako napr. Yorkshire, Durock atď. atď. aby napr. zvýšili svalnatosť (mäso) a pod.

Švábska sviňa /“švabica“/ Schwäbisch Hällisch Landschwein.

clip_image007

V prvých povojnových rokoch po dvoroch, či chlievoch mohli ste vidieť aj tento druh svíň. Kým Maďari, Srbi a Slováci preferovali mangalicu, zatiaľ tunajší (vojvodinskí) Švábi v obľube mali svoj švábsky druh a keďže po ich salašoch slúžilo aj hodne Slovákov, tento druh bol zastúpený aj v našich chlievoch. Vymizol nám z chlievov niekde stredom 50-tých rokov.

Druh vznikol v Schwäbisch Hall, v štáte Baden – Württenberg, Nemecko. Dnes aj tento druh patrí medzi „ohrozené“. * V Európe je 126 rozličných druhov svíň, z čoho len 44% má akože stabilný počet, 18% sa nachádza v možnom ohrození a 21% je v „kritickom“ položení.

Tento „švábsky“ druh vznikol na podnet kráľa Williama I. Würtemberského, kedy sa do Nemecka priviezol čínsky druh Meishan (1820.r.) a začalo sa ho krížiť s nemeckým Landrace, s úmyslom zvýšiť mastnotu nemeckého druhu. Úmysel vyšiel a druh sa stal toľko populárnym, že v roku 1959. až 90% svíň v Baden – Württenberg bol práve tento, avšak ako všade, aj tu, v 60-tých rokoch domáce druhy tratia na popularite. Obchodníci presvedčili spotrebiteľov, že zdravšie mäso je chudé, takže v 1984. roku veľkosť čistokrvného stáda bola 7 prasníc a dva kance. Súčasná situácia je už iná. Labužníci si čoraz častejšie žiadajú tento druh mäsa, vynikajúcej kvality, tmavšej farby, charakteristickej arómy a zaplatia aj prémiové ceny. Dnes je toto úplne chránený druh a počet čistokrvných registrovaných prasníc sa zvýšil na 1500.

Charakteristické pre tento druh je, že hlava a zadok sú im čierne, kým „sedlo“ je biele. Pri prechode čierno-biele, je sivo-modrý pás. Tiež je aj pôrodnosť vyššia, ako u iných. V priemere rodia aspoň 9 (často aj viacej) prasiatok.

* Kvalitou mäsa podobajú sa našej mangalici.

** Vyviezli sa aj do sveta, hlavne do Spojených štátov a aj tam naberajú na popularite.

Berkshire

Na tento druh sa ešte vždy dobre pamätám. Na klobáskach a šunkách Berkshira som odrástol. Mäso mali vynikajúce, šťavnaté, mramorové, plné arómy, robili sa z nich vynikajúce šunky a klobásky a masti pre domáce potreby vždy bolo dosť. Každý rok otec kúpil aspoň tri, štyri prasiatka, lebo podľa nepísaného dolnozemského zákona, koľko členov rodiny, toľko prasiec sa zabíjalo. Pravda, kto mal salaš, sluhov... ten zabíjal aj viacej. Aby bolo do „kapsely“.

Toto je čierny druh svíň, tiež patriaci do skupiny „mastných“ a tiež je na liste „ohrozených“.

Považuje sa za najstarší anglícky, či vlastne britský druh a pôvodne ho pestovali v oblasti Faringdon a Wantage, v grófstve Berkshire (dnes je to Oxfordshire). Legenda je, že na ich popularitu vplývala armáda Cromwella (počas anglickej občianskej vojny), lebo jeho vojaci náhodou „objavili“, že táto prasacina má výbornú chuť. Dnešné priplodné registrované stádo pochádza z chlievov súčasnej britskej dynastie Windsor, kde sa ich pestuje už vyše 300 rokov.

clip_image009

Kanec Berkshire na poľnohospodárskej výstave v Adelaide – Južná Austrália.

Berkshire sa vyznačuje rýchlym dospievaním, čiernou farbou, nohy, paprčky má biele, ako aj trochu bieleho na rypáku a konci chvostu. Uši sú pomerne veľké, vzpriamené atď.

V poslednej dobe aj tento druh naberá na popularite. Hlavne preto, že má vynikajúce mramorové mäso a špičkové reštaurácie (pravda po „primeranej“ cene) ho občas majú aj na jedálnom lístku. Vtedy sa tam zhrnie spoločenská smotánka a vychutnáva si. Aspoň tak je to u nás v Austrálii, lebo aj tu je zopár pestovateľov tohto druhu. Pestujú ich „organicky“. Na farmách ohradia väčší priestor (dvor) a po ňom majú nastavané menšie šopy, aby sa sviňa mala kde skryť. Je tam aj niekoľko kaluží, aby sa mohla váľať v blate, lebo pozor! Sviňa sa nepotí a preto potrebuje nejakú vodu, kaluž, kde sa bude chladiť. Hlavne v dňoch neznesiteľných horúčav.

V samej Británii je ešte vždy zopár pestovateľov tohto druhu, ako aj v Spojených štátoch, v Kanade, v Austrálii, na Novom Zélande... ba aj v Japonsku, v okruhu Kagošima a podľa toho Japonci si aj skovali nové meno: Kagoshima Kurobuta, čo vraj znamená čierna sviňa. Vyhľadajte si na web-e www.rbst.org.uk/watch-list/main.php a tam nájdete aj ďalšie adresy.

.............................

Koncom XIX. a začiatkom XX. st. vo východnom Slavónsku (Chorvátsko) robia na krížení druhu Berkshire, čierna mangalica a Poland China a vzniká tzv. čierna slavónska / Schwarze Slavonisches / Pfeifer, či ako sme to nazývali, Fajferka. V slovenskej enkláve vo Vojvodine toto bol tiež pomerne populárny druh. Najmä v čase, keď z chlievov začali ubúdať mangalice, čiže až do 60-tých rokov a potom, ako mnohé iné druhy, aj tento sa dostáva na listu „ohrozených“. Dnešná situácia je až kritická, lebo mnohí gazdovia ich začali krížiť aj s yorkshirom, švédskym Landrace... a potomstvo, prasiatka sú im už nie úplne čierne, ale „fľakavé“, čierno-biele. Chorváti sa snažia prezervovať si tento svoj druh a dnešný stav je, že majú 153 čistokrvné prasnice a 15 kancov.

clip_image011

Aj z „Fajferky“ bývali vynikajúce klobásky, šunky a boli aj pekné. Podobné Berkshiru, takže ľudia si neraz miešali tieto dva druhy, avšak najlepším vodítkom bolo, že táto sviňa bola úplne čierna, mala chlopavé uši, kratší rypák a na sebe nemala žiadny biely fľak (ako Berkshire).

clip_image012

Zabíjačka u mojich praprastarých rodičov Lazárových – Petrovec, koncom 20-tých rokov XX.st.

Všimni si tie mangulice. Tri sú jasné a jedna tmavá.

…autor Ján Kulík

Your IP and Google Map location